Ak niekto vraví, že žije s "priateľom", je to väčšinou blud. Kto rešpektuje Božie zákony, zosobáši sa alebo nezačína niečo, čo nemôže dotiahnuť až do konca. Hranie sa na "kamarátov ako braček a sestrička" máva fatálne následky. Prečo? Pretože sme muži a ženy a to determinuje, že to "nie je nikdy iba tak". Buď má stále minimálne jeden z tých dvoch nádej, buď trpia skutoční partneri "kamarátov" alebo sa úplne stierajú hranice medzi tým, čo patrí do vážneho vzťahu a čo do normálneho kamarátstva. Zvlášť, keď dnes je možné úplne verejne hlboko morálne a mravne klesnúť a ešte zožať potlesk celého národa (viď celebrity).

Čo bol priateľ kedysi?

Sväté písmo ospevuje priateľa ako dar nevšednej ceny. Kto nájde priateľa, nájde podľa neho poklad. Mnohí iste máme skúsenosť, že kamarátov môže mať človek veľa, no priateľov za celý život možno iba niekoľko. Priateľ ťa neodsudzuje, neohovára, ctí ťa, máte spoločné cesty, i keď formálny dôvod je neraz ťažké nájsť. Priateľ však zároveň rešpektuje pravdu, nebude ti klamať, využívať ťa atď. atď. Medzi mužom a ženou priateľstvo podľa mňa logicky znamená, že si muž a žena nebudú dávať nádej, ak vzťah nie je možný alebo že nebudú partnerstvu a tomu, čo prináša, násilne brániť, ale prijmú ho so všetkým, čo prináša. A teda aj so zodpovednosťou. A to už ani nehovorím o tom, že muž - priateľ - žene - priateľke nikdy nepošpiní meno a dokáže ju ochrániť manželstvom. Nechcem odsudzovať to, že to tak veľmi často nie je, ale položiť kľúčovú otázku - prečo to tak nie je? Myslím, že nie je veľa tých, ktorí takto priamo jednať dokážu. Čím to je? Bojíme sa prevziať zodpovednosť? Radšej budeme spolu žiť sedem rokov a nechávať si tak zadné vrátka, veď "čo keby"? Desíme sa rozchodu? Veríme si teda vôbec navzájom, že to s tým druhým myslíme vážne? Nie je problém už v našich rodinách, ktoré nás nevychovávajú na silných, zrelých a zodpovednosti schopných ľudí?

Čo je priateľ dnes

Podľa Božích prikázaní vo väčšine prípadov to, čo sa dnes nazýva "priatelením sa", je smilstvom. Hriechom. Vzťah vykazuje znaky snúbeneckej alebo manželskej lásky, ale oficiálne "sa iba priatelíme". To nie je fér. Ani voči jednému z "priateľov". Ale povedzte im rovno, že hrešia. Podľa Svätého písma by to však malo byť presne tak - súkromne ich upozorniť, že zišli z cesty. Ak nie, privolať si ešte jedného alebo dvoch, aby bola každá výpoveď potvrdená ústami dvoch alebo troch svedkov (viď Písmo), ba potom ísť ešte ďalej - za vyššou autoritou. Ak niekto tvrdí, že "ale to je naša vec", nech je ich vecou aj následok. Je mi trochu ľúto tých traumatizovaných detí. Ak nejaké budú mať.

Ako chcete nazývať to, ak dvaja ľudia spolu žijú ako manželia, ale zosobášení nie sú? Tým pádom si ani nie sú nič dlžní a ak sa navzájom opustia, mal by stačiť argument "A čo odo mňa chceš, veď sme neboli manželia...?" Viem, hovorí sa to jednoducho, pretože sú to veľmi bolestivé veci. Tie najlepšie veci také bývajú...

"Beda tým, ktorí lo nazývajú dobrom a dobro zlom. Tmu svetlom a svetlo tmou..." (porov. Bibliu) Môže sa veľmi veľa ľudí na niečom zhodnúť, no to neznamená, že to bude automaticky pravda či dokonca dobro.  Ako v tomto prípade. Ak opäť nezačneme veci pomenovávať pravým menom, nikdy sa z tohto mravného a morálneho marazmu nedostaneme. Ale prídu následky.